História

Prvá priama prísomná zmienka o obci Ludrová pochádza z 9. júla 1376, v ktorej kráľ Ľudovít I. nariaďuje platiť obyvateľom obcí ležiacich v chotári mesta Ružomberok miestnu daň. Prvá nepriama zmienka však pochádza z zo 14. novembra 1340 z listiny uhorského kráľa Karola Roberta z Anjou, v ktorej udelil Ružomberku mestské výsady a ohraničil jeho chotár Štiavnickým potokom (Ludrovianka). Spomínaný potok bol aj hranicou medzi rozdelenou obcou. Na pravom brehu sa nachádzala obec Zemianska Ludrová, ktorá patrila zemianskemu rodu Tholtovcov, z ktorého pochádzal aj zakladateľ obce Rudolf (Rudlinus z Ludrovej a Štiavnice). Okrem iného sa spomínajú aj rody Rakovských a Štiavnických. Na ľavom brehu sa nachádza Villa Ludrová, ktorá bola na základe listiny uhorského kráľa Karola Roberta z Anjou súčasťou Ružomberka ako jedna z jeho ulíc (spolu s Bielym Potokom, Vlkolíncom a Černovou). V súpise urbárskych povinností hradnému panstvu Likava z roku 1625 sa spomína v Ludrovej („Ludrova Ves prinaležejici k Rožomberku“) 14 usadlostí – dvorov. K zjednoteniu oboch obcí : Zemianska Ludrová a Villa Ludrová dochádza v auguste roku 1953.

Najstaršia písomná zmienka o Liptovskej Štiavnici je z roku 1300 v súvislosti s darovaním časti tunajšieho majetku Pavlovi, synovi Madača, zakladateľovi osady Čerín pri Banskej Bystrici, ktorý bol vyčlenený z majetku Štiavnice patriaceho kráľovi. Do vlastníctva zemanov sa Štiavnica dostáva v prvej polovici 14. storočia. Zemianskych vlastníkov dokladuje zmienka z roku 1380, keď kráľ Ľudovít I. potvrdil vlastníctvo Liptovskej Štiavnice zemanovi Štefanovi, syna Jána a otca Petra. Jeho otec Ján, spomínaný v uvádzanom doklade z roku 1380 je všeobecne pokladaný za prvého známeho predchodcu rodín Tholtovcov a Štiavnickovcov. Aj časť dnešnej Ludrovej, Zemianska Ludrová, pôvodne administratívne patrila k Liptovskej Štiavnici. Najstaršia zmienka o dedine je z roku 1376, keď kráľ Ľudovít I. po sťažnostiach ružomberských mešťanov nariadil šľachticovi Rudolfovi, synovi Petra, aby jeho poddaní platili daň kráľovskému mestu Ružomberok, keď sa obec nachádza v jeho chotári. Záznam z roku 1477 dokazuje existenciu Štiavničky. Bývalo v nej prevažne zemianske obyvateľstvo. Zemianska Ludrová, Liptovská Štiavnica a Štiavnička ostali aj v nasledovných storočiach až do 16. storočia väčšinovým vlastníctvom pôvodných veľkých zemianskych rodín Štiavnickovcov a Tholtovcov. Odlúčenie Zemianskej Ludrovej a Štiavničky od Liptovskej Štiavnice sa udialo až pri likvidovaní feudálnych výrobných vzťahov v Uhorsku v 19. storočí.

Prvá správa o Štiavničke pochádza z roku 1477, vtedy už existovala ako malá osada obývaná výlučne zemianskym obyvateľstvom. V 30. až 50. rokoch 16. storočia postupne získaval majetok v Štiavnici i v Štiavničke turčiansky zeman Juraj Rakovský, neskorší podžupan Liptovskej stolice a zakladateľ liptovskej vetvy rodu Rakovských. Majetok získal po vymierajúcej rodine Štiavnických za svoje služby Kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému v jeho mocenskom zápase s Jánom Zápoľským. V uvedenom období, v 16. storočí Štiavničku obývali výlučne zemania obývajúci dve tholtovské a štiavničkovské kúrie. Nežilo tu žiadne poddanské obyvateľstvo (okolo roku 1580). Aj o necelé štvrťstoročie neskôr, v roku 1600, tu v 4 kúriách žili len zemianske rodiny. Ešte v roku 1818 tu bolo 35 zemianskych usadlostí s viac ako 150 obyvateľmi. Osada po celé stáročia patrila rodinám Štiavnických, Tholtovcov a od 16. storočia aj Rakovskovcom. Neurodzené obyvateľstvo sa v Štiavničke objavovalo len postupne, obec tvorila spolu s Veľkou Štiavnicou a Zemianskou Ludrovou jeden administratívny celok. Toto správne spojenie sa prerušilo až v roku 1849, keď sa odčlenila Zemianska Ludrová.

Štiavnička sa stala samostatnou obcou až v roku 1888. Jej obyvatelia sa venovali prevažne poľnohospodárstvu, v obci bol zriadený veľkostatok rodiny Rakovských – jeho sídlo – v kaštieli zo 40. rokov 19. storočia. Na začiatku novej Československej republiky, pred vykonaním prvej pozemkovej reformy, bol veľkostatok popredného habsburského legitimistu , uhorského a maďarského politika Štefana Rakovského tretím najväčším v Liptove. V katastri naň pripadalo 225 katastrálnych jutár ornej pôdy, 27 katastrálnych jutár lúk a pasienkov a 3 jutrá neúrodnej pôdy.